SME

Herečka Eva Mores: Neviem si predstaviť, že by Boh nebol

Desí ma predstava rodičovstva, hovorí pre programový magazín TV SVET.

Herečka Eva Mores. Herečka Eva Mores. (Zdroj: TV Joj)

Otvorene hovorí o viere v Boha, o strachu z materstva, vyhorení i neschopnosti pozerať sa na seba v televízii či v kine. Herečka EVA MORES je plná kontrastov rovnako, ako postava novej primárky v seriáli Nemocnica, ktorú hrá.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pochádza z lekárskej rodiny, otec je divadelník, jej úplne prvým zážitkom, ktorý si pamätá, je, keď sa stratila v divadle. Okamžite vedela, že to je jej svet. So smiechom dodáva, že preto teraz hrá najmä vo filmoch a seriáloch.

Porovnáva tieto tri svety a snaží sa neskĺznuť do hereckej pohodlnosti pri seriálovej výrobe. Považuje ju za dobrého sluhu a zlého pána.

SkryťVypnúť reklamu

Máte zvláštne priezvisko, znie tak exoticky.

Toto sa ma všetci pýtajú, neviem, či si nedám vytetovať na čelo, že je to moje umelecké meno a že v občianskom preukaze mám napísané Moresová.

Ale ani mužské priezvisko Mores neznie úplne slovensky. Viete odkiaľ pochádza?

Pátrali sme po tom a zrejme máme talianske korene.

Mores je po slovensky móres?

To je z latinčiny. O tempora, o mores! Ó, časy, ó, mravy!

V seriáli Nemocnica hráte anesteziologičku Denisu, ktorá už prežila aféru so ženatým kolegom, potrat, adopciu dievčatka a teraz sa stala primárkou. Aj vy máte takýto turbulentný život?

Jasné, mňa by žiadny iný život ako turbulentný asi ani nebavil. (Smiech.) Aspoň mám potom z čoho čerpať v herectve.

Čítala som peknú vetu, že obyčajný človek si dostatočne neváži, že nie je dramatickým hrdinom a nemusí každý deň, každú minútu prežívať rôzne peripetie. Je to zábavné vo filme a na javisku, pre herca aj diváka, ale v živote to nie je žiadna sranda.

SkryťVypnúť reklamu

Ja zase poznám pekný výrok, ktorý je môjmu srdcu blízky, že len natoľko sa poznáme, nakoľko sme preskúšaní. Inak povedané, keď človek prežíva rôzne peripetie, práve vtedy spozná sám seba.

Súvisiaci článok Herečka Zuzana Kronerová: Hrať seba je ťažšie ako sa skryť za postavu Čítajte 

Vaša postava sa v novej sezóne stala primárkou. Mala už predtým šéfovské ambície?

Denisa je od začiatku ambiciózna, cieľavedomá a práca pre ňu znamená naozaj veľa. No súčasne je citlivá, emotívna, chce mať pokojný rodinný život s partnerom a deťmi. V jej prioritách sa to trošku bije.

Celý čas osciluje medzi týmito protipólmi, vlastne vo všetkých aspektoch neustále osciluje medzi protipólmi. Medzi rodinou a kariérou, medzi emotívnou citlivosťou a chladom, ktorým sa obrní. Je plná kontrastov.

Je vám to blízke?

Je, mám s ňou veľa spoločného, nie všetko, ale je toho dosť. Aj ja som plná kontrastov a protipólov, medzi ktorými celý život hľadám rovnováhu. Ale aj keby mi to nebolo blízke, každému hercovi sa takéto veci dobre hrajú.

SkryťVypnúť reklamu

Čo vám na nej lezie na nervy?

Paradoxne mi lezie na nervy všetkým, čím sa na mňa podobá.

V čom napríklad?

To, ako nevie úplne pracovať s emóciami adekvátne svojmu veku a postaveniu. Dáva ich aj tam, kde by to bolo jednoduchšie bez nich. Ale super sa mi to hrá. (Smiech.)

Herci si cez svoje postavy často môžu vyskúšať situácie, ktoré by v reálnom živote nemohli prežiť. Čo je to v prípade Denisy?

Herectvo nepochybne pre mňa je v niečom terapiou, ale iným spôsobom, nie takým, že by som v ňom zažívala veci, ktoré nemôžem zažiť v reálnom živote. Lebo ja toho v reálnom živote zažívam až-až. Možno v tomto prípade je to profesia – umožnila mi hrať sa na doktorku.

Chceli ste byť v detstve doktorka?

Nie, ale pochádzam z lekárskej rodiny a to je určite prestížnejšie povolanie ako herectvo.

SkryťVypnúť reklamu

To musíte mať veľa skúseností s lekármi, ktoré môžete využiť pri stvárnení tohto povolania, nie?

Moja skúsenosť s lekármi nie je úplne štandardná. Keď má človek plnú rodinu doktorov, tak nechodí vôbec po ordináciách a nemocniciach, lebo sa na všetko opýta doma. Dodnes si pamätám, ako som ležala na infúzkach – doma na gauči, pred telkou, infúzka zavesená o lampu, pohoda. To sú moje skúsenosti s lekármi.

Čo vás tento seriál naučil?

To, že seriál je úplne iný svet ako divadlo a film. V každom z nich sa inak hrá, inak sa pracuje s emóciami. A tiež s časom.

Dajú sa tie rozdiely zjednodušene pomenovať?

V divadle musí aj divák v pätnástom rade pochopiť, čo si moja postava myslí, čo cíti a prežíva. Filmové herectvo je pre mňa úžasné v absolútnej prirodzenosti. Tam si kamera všetko, čo cítim, čo si myslím, čo prežívam, nájde.

SkryťVypnúť reklamu

No a hlavný rozdiel medzi filmom a seriálom je v tom, že pri filme sme mali naplánovaných päť obrazov na jeden deň a v seriáli máme dvadsať. Čiže úplne inak sa pracuje s časom a úplne iný dôraz sa kladie na efektivitu. Pre mňa je to v niečom taký herecký strečing.

Celé to musí byť rýchlejšie a aby to bolo uveriteľné a autentické, musím inak narábať s prostriedkami, ktoré využívam pri práci s emóciami. Zároveň si myslím, že si treba dať na seriálovú výrobu pozor, je to podľa mňa dobrý sluha a zlý pán.

V čom?

Aby sa nestalo, že sa človeku celý jeho rozsah prostriedkov zúži na nejaké štyri šuplíky, ktoré bude potom dokola recyklovať. A aj to iba nejaké afektované polohy. Je veľmi jednoduché do toho vkĺznuť, zvlášť, keď popritom človek nerobí napríklad divadlo.

SkryťVypnúť reklamu

Ale mám šťastie, že mi aj v seriáloch píšu postavy tak, že mám priestor tvoriť, môžem sa vyhrať, môžem sa posúvať.

Naučili ste sa v poslednom čase ešte niečo nové? Dobrú radu, ktorú ste dostali, prečítali v knihe, videli vo filme a povedali ste si waw, toto keby som vedela skôr!

V jednom seriáli, tuším to bol After life s Rickym Gervaisom, som začula úžasnú vetu: Skutočné šťastie spoznáš podľa toho, že vlastne ani nemusí byť tvoje.

Vtedy som si uvedomila, že s výpovednou hodnotou tejto vety sa za celý môj život natoľko stotožňujem, že by kľudne mohla byť mojím životným mottom. A predsa by som to, čo v sebe nesie, nevedela tak presne a pekne vyjadriť.

Viete sa na seba pozerať v telke?

To sa teda absolútne neviem. Aj keby som sa vedela, nemám sa ako, lebo nemám televízor, ani určite mať nechcem. Keď som náhodou niekde, kde je televízor, akonáhle zapnú niečo, kde som ja, musím vstať a odísť, lebo ja sa naozaj nedokážem na seba pozerať.

SkryťVypnúť reklamu

Neslúži mi to ku cti, je to súčasť hereckej práce, herec by sa mal vedieť na seba pozerať, aby sa mohol ohodnotiť a niečo vylepšiť a podobne, ale ja to nedokážem. Musím sa v tomto smere absolútne odovzdať režisérovi, on musí byť mojimi očami.

Dnes žijeme v ére, že sa všetci na seba pozeráme stále – v mobile, na sociálnych sieťach. Nezvykli ste si na to?

Nezvykla.

Je niečo iné vidieť seba ako osobu a vidieť seba v postave?

Áno. Keď som natočila svoj prvý film a mal svetovú premiéru v Locarne vo Švajčiarsku, všetci sa mi smiali, že pôjdem na premiéru a budem mať celý čas zatvorené oči, aby som sa nevidela. Ale nemala som ich zatvorené, pozerala som sa na seba, musela som.

Aký to bol pocit?

Zvláštny.

Vidíte, a vydržali ste.

Vydržala, ale bola som rada, že to mám za sebou. Ja sa na seba nepozerám, aby som potom neprepadla podvedomej snahe byť pekná, dobre vyzerať, keď hrám. Lebo to je totálne na úkor prirodzeného herectva.

SkryťVypnúť reklamu

Váš otec je divadelník. Bol rád, že ste sa dali na herectvo?

Určite bol tomu rád a teší sa z toho stále. Veľmi ma podporuje, fandí mi a sleduje moju prácu. Ale je veľmi konštruktívny, takže mi vie povedať aj pripomienky.

Vždy ste chceli byť herečkou?

Úplne odvždy. Odkedy vnímam svet, od maličkého malička. Nikdy som o tom nepochybovala.

Pamätám si dokonca príhodu, že ma ako úplne maličkú zabudli v divadle, alebo som sa tam stratila, a ja som si to úplne užívala. Ani som sa nesnažila, aby ma niekto našiel.

Tam sa mi to vtedy ukotvilo, že toto je svet, v ktorom chcem fungovať. Tak teraz točím filmy a seriály. (Smiech.)

Máte plán B? Keby ste nemohli vôbec hrať, kde inde by ste sa mohli uplatniť?

Mojím snom bolo, že popri herectve budem aj spisovateľka. To si ešte stále plánujem splniť. Len chcem nadobudnúť viac rozumu a životných skúseností. Ale píšem. A píšem veľa.

SkryťVypnúť reklamu

Čo píšete?

Poéziu, poviedky, úvahy.

František Kovár rád cituje Ladislava Chudíka, že herectvo je ťažko zlučiteľné s rodinou, a že hlavne mladí herci toho majú veľa. Skúšky v divadle, dabing, televízia. Je to tak?

Mám toho veľa, ale nemám deti som zodpovedná len sama za seba, neviem teda posúdiť, či je to zlučiteľné s rodinou. Ale vidím okolo seba veľa kolegov, ktorí majú rodiny, deti a zvládajú to. Dokonca aj rodiny, kde sú obaja veľmi vyťažení herci a majú viac detí. Asi je to tak, že keď sa chce, všetko sa dá.

Vy deti neplánujete?

Úprimne? Nechcem mať deti. Milujem deti a deti milujú mňa, odjakživa. S deťmi to viem a deti to vedia so mnou. Aj si dokonca myslím, že by som bola skvelá mama, aj mi to všetci hovoria. Ale to je jedno, čo mi hovoria ostatní.

SkryťVypnúť reklamu

Bude to znieť zvláštne, ale mňa desí predstava, že by som mala mať v živote niekoho, koho by som milovala tak, ako matka miluje svoje dieťa, a niečo by sa mu stalo. Navyše pre mňa je materstvo a rodičovstvo niečo také posvätné a tak presahujúce mňa ako človeka, že mám pred tým obrovský rešpekt.

Rodičovstvo znamená absolútnu zodpovednosť za vytvorenie človeka, za to, kto to bude, aký bude mať vzťah k sebe, k svetu, životu. Mám pocit, že človek by sa najskôr mal čo najviac posunúť k tej najlepšej verzii samého seba, aby mal deti.

Každý mi hovorí, to si rozmyslíš, počkaj, prídeš do toho veku. No a už mám 31 a furt som si to nerozmyslela. Neviem, necítim sa na to.

Ešte máte času dosť.

Tak to ste ma trošku upokojili.

Zažili ste neúspech, ktorý vás posunul správnym smerom?

SkryťVypnúť reklamu

Každý môj neúspech, zlyhanie, chyba, zakopnutie ma niekam posunuli. Tak to v živote funguje. Všetci robíme chyby, to je to, čo nás odlišuje od Boha.

Dôležité je chybu si uvedomiť, priznať a prijať ju, prevziať za ňu zodpovednosť, lebo len vtedy z nej môžeme niečo vyťažiť. Ak to nedokážeme urobiť, ostane to len ako zbytočná chyba, ktorá nás nikam neposunula.

Spomínali ste Boha, otvorene hovoríte o svojej viere. Ste aj praktizujúca kresťanka?

Nemôžem úplne povedať, že by som každú nedeľu išla do kostola, lebo v nedeľu točím. (Smiech.)

Som hlboko veriaci človek, ale to neznamená, že žijem správne a všetko robím správne. Som len človek z mäsa a kostí a moja snaha žiť správne nemá vždy také výsledky, aké by som chcela. Sú oblasti života, v ktorých ma žiť správne nestojí absolútne žiadne úsilie, a oblasti, v ktorých rozhodnúť sa správne ma stojí veľa úsilia a veľa energie a nie vždy sa mi to podarí.

SkryťVypnúť reklamu

To, že som veriaci človek, znamená, že verím, že je niečo, čo ma presahuje. Volám to Boh.

Nežije sa ľuďom, ktorí veria v Boha, ľahšie, lebo majú dôveru, že je tu nejaký vyšší poriadok? Vám viera v niečom pomáha?

Nie som veriaca preto, aby som si tým pomohla, ale preto, že mi nič iné nedáva zmysel. Neviem si predstaviť, že by Boh nebol. Všetko v mojom živote nasvedčuje tomu, že je niečo, čo ma presahuje, a preto som veriaca. Oveľa ľahšie by sa mi žilo, keby som nebola veriaca.

Prečo?

Ako veriaci človek ctím určité hodnoty a mám určité hranice, limity, za ktoré nechcem ísť. Myslím si, že človeku, ktorý nie je veriaci a nie je mu nič sväté, sa v niečom žije oveľa jednoduchšie.

Hrozilo vám niekedy vyhorenie?

Zatiaľ sa mi to nestalo, ale už som k tomu mala blízko. Točila som asi päť projektov naraz, dva seriály, tri filmy, všetko sa robilo niekde inde, v Bratislave, Budapešti, Rimavskej Sobote, Prahe, Banskej Štiavnici. A do toho divadlo a nejaké zdravotné problémy. Keď som náhodou nepracovala, musela som spať, po vlakoch, v aute na zadných sedadlách. V mojom živote nebolo nič iné, iba práca.

SkryťVypnúť reklamu

Nikdy som nevedela, čo to znamená, keď ľudia povedia, že vyhoreli. Kurník, ako môžeš vyhorieť? Keď robíš prácu, ktorá ťa baví a napĺňa, ako môžeš vyhorieť? Už tomu rozumiem. Aj keď som nevyhorela, pochopila som, ako sa to môže stať.

Nešlo o vyčerpanie. Išlo o to, že celý môj svet sa skladal len z práce, takže som potom v tej práci nemala z čoho čerpať.

Poučili ste sa?

Ale hej. Už si dávam na seba v tomto smere pozor, aj keď tento rozhovor vedieme v čase, keď mám toho zasa extrémne veľa.

Mali ste v detstve hendikep, ktorý dnes vnímate ako prednosť?

Vždy som veľmi hlboko a citlivo prežívala veci. Či už pozitívne alebo negatívne. A celý život som to vnímala ako hendikep, až doteraz. V tomto období môjho života sa to snažím prijať ako moju súčasť, na ktorú sa už nechcem hnevať. Pochopila som, že z toho môžem veľa vyťažiť, a to nielen v profesnom živote. Aj v osobnom.

SkryťVypnúť reklamu

V čom sa ľudia vo vás mýlia?

Veľmi často mi hovoria: Keď som ťa nepoznal, myslel som si, že si veľmi arogantná, povýšenecká, a teraz som prekvapený, že si pravý opak.

Čím to je?

To teda neviem. Mám v sebe dosť veľa z introverta a niektoré spoločenské konvencie, ako sú small talky a zdvorilostné rozhovory, ma vyčerpávajú, tak sa im vyhýbam. Doslova nimi pohŕdam.

Kde vás budeme môcť v blízkej dobe vidieť?

Vo viacerých projektoch, no zatiaľ nemôžem nič povedať ani o jednom z nich. Nechajte sa prekvapiť.

A divadlo?

Divadlo teraz takmer nerobím, až na jedno predstavenie v divadle poézie Teatro Colorato, to je pomerne nové divadlo, kde som súčasťou predstavenia Ráchel. Ide o pomerne ťažký text, na biblické motívy vraždenia novorodeniatok. Je to pre mňa výzva aj preto, že s poéziou sa pracuje zase trochu inak a pre mňa je to ešte nie dostatočne prebádaný svet.

SkryťVypnúť reklamu

Viac divadla sa mi do kalendára nezmestí. Účinkovala som vo viacerých predstaveniach v Žilinskom divadle, ale nikdy som tam nemala angažmán, figurovala som ako hosť. Žilinské divadlo je moja srdcovka, mám k tomu divadlu špeciálny vzťah, aj ako diváčka, strávila som v ňom v podstate väčšinu svojho života.

Rozhovor vznikol pre programový magazín TV OKO/TV SVET.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. The Last of Us je späť. Oplatilo sa čakať dva roky?
  2. Wolt Stars 2025: Najviac cien získali prevádzky v Bratislave
  3. ČSOB Bratislava Marathon s rešpektom k nevidiacim a slabozrakým
  4. Inalfa otvára v Trnave 80 prestížnych pracovných miest
  5. V Rimavskej Sobote šijú interiéry áut do celého sveta
  6. Aké výsledky prinášajú investície do modernizácie laboratórií?
  7. Pozitívne myslenie nie je všetko. Skutočnú silu nájdete inde
  8. Aká bytová architektúra dnes developerom predáva?
  1. Neuveríte, že ste v Poľsku. V tomto meste viac cítiť Škandináviu
  2. Na Južnej triede pribudne nový mestotvorný projekt
  3. Prichádzajú investičné príležitosti s víziou aj výnosom
  4. Wolt Stars 2025: Najviac cien získali prevádzky v Bratislave
  5. EQUILIBRIO v Nivy Tower: S výhľadom a víziou
  6. The Last of Us je späť. Oplatilo sa čakať dva roky?
  7. ČSOB Bratislava Marathon s rešpektom k nevidiacim a slabozrakým
  8. Inalfa otvára v Trnave 80 prestížnych pracovných miest
  1. V Rimavskej Sobote šijú interiéry áut do celého sveta 13 222
  2. Neuveríte, že ste v Poľsku. V tomto meste viac cítiť Škandináviu 12 135
  3. The Last of Us je späť. Oplatilo sa čakať dva roky? 6 570
  4. Pili sme pivo, ktoré sa nedá ochutnať nikde inde na svete 3 161
  5. Pozitívne myslenie nie je všetko. Skutočnú silu nájdete inde 2 921
  6. Inalfa otvára v Trnave 80 prestížnych pracovných miest 2 418
  7. Aká bytová architektúra dnes developerom predáva? 2 306
  8. Lávové polia i skvostné pláže. Lanzarote je dôkazom sily prírody 2 123
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Daniel Bíro: Komiksy manga sú v súčasnosti tále populárne a obľúbené. Vedeli ste, že majú charakteristický štýl kresby a čítania?
  2. Melita Gwerková: Keď sa múza stane slávnejšou ako jej obdivovateľ
  3. Zuza Fialová: Viac konzumu - viac nešťastia. Súmrak modernity v dvoch zásadných knihách.
  4. Katarína Mikolášová: Banja Luka je dnes živým centrom kultúry a turistiky
  5. Adriana Boysová: Volajme ho Sam. Vypočutý Bohom.
  6. Martin Šuraba: Harry Potter: Čarodejnícky almanach
  7. Jozef Černek: Ako vznikajú kulisy
  8. Ľuboš Vodička: Technické múzeum vo Viedni
  1. Martin Ondráš: Slintačka a krívačka - prečo to celé nesedí 45 855
  2. Radko Mačuha: To si vážne myslíte, že premiér bol postrelený a že nieje zaočkovaný? 29 388
  3. Michael Achberger: Revolučný trik na chudnutie: Ženy si ho pochvaľujú, trvá len 5 minút denne 20 837
  4. Vlado Jakubkovič: Otvorený list Generálnemu prokurátorovi 19 729
  5. Natália Milanová: Ministerstvo kultúry objednalo tanečné odevy pre žiakov od stavebnej firmy 18 900
  6. Viera Gáliková: Pelíšky - prečo tri pokusy o samovraždu 10 958
  7. Miroslav Ferkl: Magor Magor Magor 10 403
  8. Ivan Mlynár: Nové útoky Roberta Fica na Jána Čurillu, môžu úzko súvisieť s Mona Lysou, alebo so sochou Michelangelovho Dávida. 8 715
  1. Věra Tepličková: Komu svieti Slnko v sieti?
  2. Radko Mačuha: To si vážne myslíte, že premiér bol postrelený a že nieje zaočkovaný?
  3. Radko Mačuha: Kotlár je génius, objavil Tučík.
  4. Marcel Rebro: Fico potvrdil účasť na májových oslavách v Moskve. Prispejme mu na letenku
  5. Věra Tepličková: Predveľkonočné pašie alebo Aký štát, také Turínské plátno
  6. Radko Mačuha: Prejav Roberta Fica v Moskve. ( fikcia)
  7. Marcel Rebro: Raketový útok v Sumoch je aktom štátneho terorizmu
  8. Radko Mačuha: Čurilla? Veď to je magor.
SkryťZatvoriť reklamu